ja5.u

Som Ing.Štefan Žilavý, vyštudoval som Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, terajšia Žilinská univerzita, odbor stavebná údržba a rekonštrukcia tratí. Mám viac ako 30 ročnú odbornú prax v oblasti koľajových stavieb a dráh získanú v bývalej Traťovej dištancii Banská Bystrica, vtedajšej ŽSR, kde som skončil na pozícii prevádzkového námestníka. Potom som pôsobil a pôsobím v tejto oblasti ďalej, v súkromnom podnikaní vo funkcii konateľa spoločnosti.

Iste poznáte situáciu, keď sa niekto stavia do pozície odborníka. Niečo počul, niečo si prečítal, a možno aj má nejakú skúsenosť, a myslí si, že je odborník. Stačí naozaj tak málo aby sa stal človek odborníkom? Naozaj stačí si k problematike len „pričuchnúť“ a myslieť len v nejakých jednoduchých šablónach?

Potom je napr. odborník na šoférovanie každý človek, ktorý urobil autoškolu, veď niečo počul o tom ako sa má jazdiť, niečo si prečítal a naučil sa dopravné predpisy, a niečo za volantom aj zažil, veď mal 18 jázd. Ale všetci vieme, že zručnosť vodiča rastie 10 000-kami najazdených km, poznaním správania sa auta na ktorom jazdí, prežitím rôznych dopravných situácii, a to v rôznych podmienkach.

Mohli by sme to zhrnúť, že je potrebné zamerať sa na daný problém, aby sme mohli zodpovedne odpovedať na vznikajúce otázky prečo, a ako na to?

Ja som sa v práci u ŽSR, ako aj v súkromnom podnikaní v oblasti koľajových dráh, a najmä bezpečnosti železničnej prevádzky usiloval a usilujem prísť na podstatu problému, aby som mohol :

  • zodpovedne pomenovať problém
  • zamerať sa na riešenie daného problému so všetkými súvislosťami
  • zvoliť optimálne riešenie s ohľadom na financie a ostatné okolnosti

Celý pracovný život sa zaoberám technickým stavom železničného zvršku a jeho vplyvu na bezpečnosť železničnej prevádzky, nie teoreticky, ale v konkrétnej praxi, na koľajách a výhybkách v bývalej ŽSR a súkromných železničných vlečkách.

No musím konštatovať, že som neuspel, lebo som narazil na veľkú skupinu ľudí, ktorí radšej uprednostnia sladkú nevedomosť pred poznaním skutočnosti, alebo inak povedané, radšej nejakú formalitu, nejaký papier pred komplexným poznaním skutočného stavu svojej železničnej dráhy. To znamená, že táto skupina ľudí uprednostní určitý druh alibizmu pred poznaním pravdy. Samozrejme, že na odôvodnenie tohto kroku má svoje argumenty, veď človek si sám pred sebou musí odôvodniť každé konanie, teda aj chybné.

Iná skupina ľudí si myslí, že má všetko, alebo skoro všetko v poriadku, lebo zamestnáva „odborníkov“, ktorí majú na to aj nejaký papier, alebo počúva rady nejakých „odborníkov od fachu“, alebo to robia tak dlho, že sa pasujú za odborníkov. V tomto subjektívnom presvedčení im pomáha skutočnosť, že na ich železničnej vlečke nemajú vykoľajenia, alebo kompetentní o nich nevedia. Výsledok je ten istý, je to presvedčenie, “naša železničná vlečka je celkom v poriadku.”

Do toho slovka „od fachu“, a do toho subjektívneho presvedčenia “naša železničná vlečka je celkom v poriadku” sa naozaj zmestí veľmi veľa, a pripomína mi to stav nejakej “zákopovej pozície”. Prebudenie z takéhoto stavu je veľmi zdĺhavé, a niekedy až nemožné. Opustiť svoju “zákopovú pozíciu” nie je jednoduché.

Napr. takýto „odborníci od fachu“ na železničný zvršok sú aj  zamestnanci všetkých možných zložiek bývalej ŽSR. Ako by sa vám páčilo, keby vás miesto ortopéda, teda nejakého špecialistu mal ošetriť iný špecialista, napr.internista…? Áno, niektoré špecializácie sú si blízke, a niektoré vzdialené,  ale špecializácia sa vyvíjala a vyvíja na základe prehlbovania poznania v danom obore. Takáto odborná špecializácia funguje aj na železnici a v koľajových dráhach, a preto “železnica” mala, má a bude mať rôzne odborné zložky. A tak sa dostávame do stavu, že odborník z jednej odbornej zložky je až laikom v inej odbornej zložke.

A čo sa často skrýva za subjektívnym presvedčením  “naša železničná vlečka je celkom v poriadku”? Žiaľ ten skutočný stav je väčšinou horší ako toto subjektívne presvedčenie a často tak diametrálne odlišný, že to dotyční ľudia, ktorí za to zodpovedajú  nechcú prijať, a skôr obvinia nás z nejakých nekalých úmyslov, ako by mali vychádzať z tohto zisteného stavu.

Hľadal som východisko, ako zboriť tieto mýty, bludy a chybné postoje, ako zbaviť strachu zodpovedných pracovníkov z poznania stavu svojej dráhy, ako vybudovať dôveru zákazníkov, keď moje tvrdenia a uzávery boli niekedy odlišné od tvrdení a uzáverov „ papierových odborníkov, a odborníkov od fachu“.

Najprv to bola cesta bez úspechu, cesta podopieraná „odbornými papiermi“ – skúšky ŽSR, súdny znalec na technický stav železničného zvršku; odborné posúdenia…

Až neskôr som spoznal prečo človek tak často koná alibisticky, prečo sa uspokojí s povrchným riešením, prečo sa utieka k falošnej nádeji, “naša železničná vlečka je v poriadku”, ” nám sa to dúfajme nestane”, prečo si myslí, že pozná pravdu o stave železničnej vlečky, keď nepozná jej celkový stav ?  Prečo niekomu uverí, že k poznaniu celkového stavu dráhy nepotrebuje podrobnú diagnostiku, ale že stačí pomerať výhybky a urobiť prehliadku koľají s ojedinelým meraním po 100m? (Ako by boli spokojní dotyční ľudia s takýmto jednoduchým prístupom v oblasti zdravia? – napr. “veď stačí premerať výšku, váhu, tlak a pozrieť sa, či pacient zdravo vypadá”, a je to OK)

Až po hlbokom poznaní a prijatí nasledovnej skutočnosti sa môžem s týmto všetkým s vami podeliť.

ČLOVEK VO VŠEOBECNOSTI NECHCE MAŤ PROBLÉM, A PRETO RADŠEJ UPREDNOSTNÍ ČOKOĽVEK PRED PRAVDOU.  NO SLADKÁ NEVEDOMOSŤ JE LEN ÚTEK PRED PROBLÉMOM, ÚTEK K VŠETKÉMU MOŽNÉMU, ÚTEK S FALOŠNOU NÁDEJOU ” ŽE MNE SA TO NESTANE”

To znamená, že nemusia byť všetci dôslední, že môžu byť viac alebo menej alibistickí, že im stačí nejaká kontrola, nejaký papier, aby si chránili  „svoju kožu“, že praxou môže byť ich ostražitosť otupená “veď vagóny prešli po takých zlých miestach a nič sa nestalo”, že praxou a skúsenosťami s vedením môžu byť aj znechutení, že môžu byť dokonca aj arogantní.

Najviac som to zažíval a zažívam pri vyšetrovaniach nehodových udalostí na železničných dráhach

  • v minulosti, na koľajách bývalej ŽSR, keď po nich jazdili len iné zložky ŽSR
  • v súčastnosti, na koľajách ŽSR keď po nich jazdia aj súkromní prepravcovia
  • v súčastnosti na železničných vlečkách, kde si často vlastník dráhy myslí, že na jeho dráhe, v jeho areály si môže robiť čo chce.

Možno vám bude pohodlnejšie zostať v  “bezpečnej” rutine toho všetkého, čo som spomínal vyššie.

Pozývam vás všetkých, aby ste zakúsili aj niečo iné, našu odbornosť a kvalitu prác, a urobili si tak vlastný názor.

Toto poznanie potvrdené mojou životnou praxou ma oslobodilo a umožnilo mi podeliť sa s vami s mojím know-how, s vedomím, že to nie je pre každého, a možno nie ani pre vás, ktorí ste sa dočítali až tu.

Áno, nemusí ísť všetkým o vec, ale sú aj takí, ktorí chcú mať skutočný prehľad o stave koľajovej dráhy za ktorú zodpovedajú, ktorí chcú mať v poriadku papiere ale aj koľajovú dráhu, a chcú mať zaistenú priebežnú prevádzkovú spôsobilosť svojej železničnej vlečky.

Áno, sú aj takí, ktorých zaujíma odborný názor na technický stav železničnej vlečky nie len od vlastných pracovníkov, alebo od pracovníkov „od fachu“, ale aj od nezávislej odbornej firmy.

Áno, sú aj takí, ktorí si začínajú uvedomovať, že železničná vlečka, alebo iná koľajová dráha nie je len „kus železa“, o ktoré sa netreba starať, že iba jedna nehodová udalosť za pracovnú kariéru môže spôsobiť škody, ktoré sú mnohonásobne vyššie ako niekoľkoročné náklady vynaložené na odborný dohľad a údržbu.

Áno, sú aj ľudia, ktorí si začínajú uvedomovať, že taká neplánovaná, nútená odstávka časti železničnej vlečky z dôvodu nehody alebo havarijnej závady môže mať priamy negatívny vplyv na výrobu, a teda vynaložené náklady na diagnostiku, údržbu a opravy železničnej vlečky nie sú len nákladovou položkou, ale investíciou do bezpečnejšej dopravy,  a teda aj do bezpečnosti práce.

Pre týchto ľudí je moja odbornosť rokmi a skúsenosťami vybrúsená, zaujímavá, a pre týchto ľudí poskytujeme v terajšej firme všetky naše služby. A toto je mojím úspechom, že sú ľudia ktorí hľadajú odpoveď na otázku „Čo mám robiť, aby som mal zaistenú bezpečnú prevádzku na železničnej vlečke ?“

A mojim záväzkom voči týmto ľuďom je zvyšovať si svoju odbornosť, lebo nie som pán dokonalý a musím priznať, že po toľkých rokoch práce v tomto obore sa vždy vynoria nejaké situácie, ktoré ma odborne prekvapia, a po “zápase” s nimi ma odborne posúvajú ďalej. Pod tým “zápasom” myslím hľadanie odpovedí na vzniknuté otázky formou vzdelávania, konzultácii s inými odborníkmi a špecialistami, a teda neuzatváranie sa do svojho poznania, do svojho vždy ohraničeného poznania.  Nie je hanbou niečo nevedieť, niečomu nerozumieť a pýtať sa, ale horšie je si myslieť, že všetko viem, všetko mám pod kontrolou a všetko mám v poriadku.